Bábky

ZBERATEĽSKÉ ORIGINÁLY CHRÁNENÉ OCHRANNOU ZNÁMKOU REGISTROVANOU NA ÚRADE PRIEMYSELNÉHO VLASTNÍCTVA SR

Od roku 2012 som vyrobila a poslala do celého sveta viac ako 1300 kusov originálov bábok

MILÉ ZÁKAZNÍČKY A MILÍ ZÁKAZNÍCI, Z DÔVODU VEĽKÉHO MNOŽSTVA OBJEDNÁVOK JE ČAKACIA DOBA AJ
6 MESIACOV

Z CELÉHO SRDCA VÁM ĎAKUJEM ZA NARASTAJÚCU PRIAZEŇ, TRPEZLIVOSŤ A DÔVERU.

ŽELÁM VÁM PEVNÉ ZDRAVIE A VŠETKO LEN TO NAJLEPŠIE DO ĎALŠIEHO OBDOBIA.

S Láskou, Zuzana

Ako dieťa som sa vôbec nehrávala s bábikami

Často som trávila čas s mojou mamou, výtvarníčkou, vo výtvarnej a keramickej dielni. A tiež so starkým. Bol profesor a záľubou umelecký rezbár. Nepotrebovala som hračky. Spomínam si len na jeden červený telefón na baterky, ktorý sme mali s kamarátom od susedov spojený cez okno, z tretieho na druhé poschodie káblom. A ten telefón fungoval. Bol vytáčací, moja generácia si pamätá. V koliesku boli dierky, kam sa vsunul prst a vytočilo sa konkrétne číslo. Milovala som ten rapkací zvuk a tiež som sa tešila, keď mi zablikala oranžová kontrolka. To mi volal kamarát z „dvojky“. Páčil sa mi. Mala som tiež hraciu skrinku s kľučkou, ktorou som krútila, keď som chcela počúvať hudbu spoza steny malej drevenej skrinky. A plechové zvieratká na kľúčik a veľa farbičiek, farieb, štetcov, veľa sme spolu s mamou aj starkými kadečo vyrábali. Mala som len jednu bábku, volala sa Jano. Namiesto bábik ma vždy viac bavili reálne veci, ktoré nejakým spôsobom fungovali.

Pohodlne usaďte, vezmem vás so sebou a budeme cestovať v čase o viac ako 40 rokov späť

Píše sa rok 1984, mám 11 rokov. Pomáham svojej mame upratovať pivnicu. Po niekoľkých vynesených taškách s nepotrebnými vecami mama skladá dolu z police starú drevenú škatuľu. Na jednej strane, tam, kde sa otvára, má krásny porcelánový kvietok. Trošku ošúchaný a vykývaný. Napriek tomu je zázračný. Je to úchytka a práve za ňu opatrne potiahnem so zatajeným dychom. Dvierka sa pomaly otvárajú a ja s vypleštenými očami a otvorenými ústami stojím a čakám, čo uvidím.

Keď v tom zrazu …

Krik a preľaknutie.

Bleskovo stiahnem ruku od škatule a odskočím krok dozadu. Obidve sa zľakneme a pozrieme sa na seba. PAVÚÚÚÚK!!! Srdce mi bije ako zvon. Chudák čierny pavúk je vyplašený viac než my. Zvedavosť je väčšia a ja sa ešte stále trochu vyplašená a s otvorenými ústami vraciam k otvorenej škatuli.

Jéééééj …

Na ten pohľad nikdy nezabudnem. V tej drevenej, ošúchanej skrinke, veľkosti väčšieho šuflíka sa skrýva hotový poklad. Hodvábne a zamatové handričky, vyšívané sklenenými drobnými korálikmi všetkých farieb sveta. Čipky, vekom zažltnuté. A v nich poobliekané krehké telíčka. Tváre majú napriek ponurej tme stále usmievavé, v očiach im hrajú zázračné iskry. Viete si predstaviť dieťa, ktoré práve objaví niečo tak čarovné. V drevenej škatuli tíško roky spali drevené marionety. Voňajú tak, akoby poznali osudy niekoľko tisíc ľudí žijúcich niekoľko stoviek vekov. Zmotané špagáty, ktoré oživovali ich krásne poobliekané telíčka už ani netušia, ktorej marionete patria.

„No poď Zuzka, už sme tu dlho. Ešte vynesieme túto škatuľu a ideme domov.“

Povie mama a ja neverím vlastným ušiam. Naučená som však neodvrávať ani slovkom, lebo moja mama je prísna a nemám rada, keď je nahnevaná. Len bojazlivo zaprosíkam, aj keď poznám výsledok.

„Mami, prosím, nevyhadzujme ich. Sú také krásne. Prosím, prečo…?“

"NIE!! zaznieva vzápätí a ani nestihnem dokončiť vetu.

Bez ďalšieho slova, so sklopenou hlavou, veľkou gučou v krku a slzami v očiach sprevádzam mamu von. Odchádzam s hlbokým smútkom od kontajnera. Je november, už dosť chladno. Pomaly ešte otáčam hlavu a ticho s plačom dúfam, že sa moja mama zľutuje. Z kontajnera, ktorý mi pripomína vysmievajúcu sa príšeru, trčí kus drevenej škatule, lebo príšera od preplnenia už nedokáže ani zavrieť štrbavú tlamu. Pricviknutý kúsok handričky mi ešte naposledy máva do duše.

Ráno vstávam, umývam sa a obliekam rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Dúfam, že mi príšera vydá môj poklad. Poobúvam sa, prehodím cez seba ledabolo bundu, na rameno školskú tašku a s odhodlaním, že si poklad niekam potajomky ukryjem, bežím po schodoch. Vyletím z panelákového vchodu, namierim rovno k plechovej príšere. Už z diaľky vidím, že tlamu má zatvorenú. Zapriem sa celou silou, otváram jej hornú čeľusť a … Znova mi zomkne hrdlo veľká guča a slzy zamočia tvár. Moje drevené marionety už spoznávajú iné osudy. Ten deň a ešte niekoľko ďalších sú prázdne.

Kto vie, možno je to znamenie.

Dnes mám cez 50 rokov a ja stále neviem pochopiť, prečo sa moja mama, známa a úspešná výtvarníčka, tak rozhodla. Zázračná drevená škatuľa skončila v kontajneri aj s tými pokladmi, ktoré mali moc liečiť dušu. Minimálne tú detskú. Moja mama o dva roky na to umrela … Teraz už viem, že v mojom srdci sa už vtedy začali rodiť bábky.

Liečivé, zázračné. Také, ktoré tíško sprevádzajú a pomáhajú vydolovať dušu dieťaťa. Tú dušu, ktorá Ti dáva prístup ku všetkým Tvojim zdrojom.